3. Krok: Autentické prežitie emócie a emocionálnej bolesti

3. krok k emocionálnemu liečeniu je autentické prežitie emócie a emocionálnej bolesti

Najdôležitejší krok

Najdôležitejším krokom k vyliečeniu emocionálnej bolesti bolo u mňa naplno prežiť emocionálnu bolesť a smútok.

Celý svoj život som mal tendenciu zadržiavať emócie a ich prejavenie. Keď som sa však začal liečiť a venovať bolestivým spomienkam, tak som pocítil nutkanie ich naplno vyjadriť (inštinktívne,  telesne, fyziologicky, expresívne).

Nevedel som ako to bude fungovať. Nevedel som či to bude fungovať. Nevedel som ako to bude na mňa vplývať.

Cítil som však, že to musím skúsiť.

Vieme aké to je, keď sme vnútri (pocitovo) veselý, smutný, či nahnevaný, ale navonok (telesne) to nijako nedávame najavo. Regulujeme vonkajší prejav emócií, aby sme vyhoveli okoliu, pretože prejavenie emócií na verejnosti (alebo vôbec medzi ľuďmi) väčšinou vyhodnocujeme ako nevhodné.

Plné prežitie emócií si vyžaduje presný opak.

V prípade liečenia emocionálnej bolesti, kde sme sami so sebou a nikto nás nemôže hodnotiť, je to však úplne v poriadku.

Už treba len prekonať vnútorné bariéry a pustiť sa do toho.

Tie sa vo mne prejavovali myšlienkami ako:
"Nie si predsa slaboch, nebudeš tu revať!"
"Keby ťa videl niekto, ako to tu prežívaš, to by bola hanba"
"Nie je ti to trápne, takto tu prežívať, ako slaboch?"

Tieto bariéry som prekonal a pustil sa do toho.

To čo som cítil vnútri (pocitovo) som musel prejaviť aj telesne (inštinktívne, fyziologicky a expresívne). Do prežívania som musel naplno zapojiť svalstvo tela a tváre (sánky). Nechal som, nech si telo robí svoju robotu. Nech tvár a telo naplno prejaví svoju emóciu.

Existujú dôkazy o tom, že pre hnev, strach a hnus a pravdepodobne aj pre smútok existujú špecifické vzorce aktivity autonómneho nervového systému (ANS). Keď som začal tieto vzorce cítiť, tak som telo nechal, nech ich prejaví.

Znamená to, že som sledoval ako chce telo reagovať a nesnažil som sa prežívanie nijako regulovať. V bežných prípadoch  a hlavne na verejnosti sa snažíme svoje prežívanie regulovať tak, aby to nevyrušovalo ostatných a aby sme boli prijateľný okoliu.

Pri súkromnom terapeutickom prežívaní, kde sme sami, je potrebné vypustiť a prežiť emócie absolútne neregulovateľné. Naplno.

Svoju myseľ a vedomie som nasmeroval na bolestivú spomienku a udržiaval som si ju čo najdlhšie. V hlave som cítil bolesť. Tá bolesť sa postupne stupňovala a menila svoju intenzitu.

Musím podotknúť, že tejto bolesti som sa kedysi bál ako čert kríža. Predstavy o bolesti boli desivejšie, ako samotné prežívanie bolesti. Tú som naplno emocionálne prejavil a nepocítil som, že by mi to ubližovalo.

Občas som sa pri tom cítil aj ako pozorovateľ. Pozoroval som, ako fyzicky reaguje moje telo, ako sa mi napínajú a uvoľňujú svaly, ako sa zvyšuje krvý tlak atď.

Strach z bolesti sa postupne vytrácal, keď som zistil, že prežívanie bolesti nie je vôbec zaťažujúce.

Je to ako pichnutie nožom, po ktorom človek nemá žiadnu ranu a nekrváca.

Necítil som, že by som sa z toho mohol nejako nervovo zrútiť. Prežívanie tej najsilnejšej bolesti, akú som našiel, mi vôbec nijako neublížila.

Boli to spomienky na šikanu, poníženie, výsmech, stratu priateľov, zlomené srdce z lásky a pod.

Bolo to naozaj zaujímavé zistenie.

Intenzita bolesti a spomienky

Pri spomienkach na bolestivé spomienky sa mi rozumovo zdali ako banálne situácie, ale cítil som to ako bolestivý moment. Čo teda s tým?

Rozumovo nemôžeme určiť ako by sa patrilo prejaviť nejaký moment.

Pravda, niekedy som mal rozumové výčitky, či je primerané prežívať niektoré banálne momenty tak silno. Ale tieto myšlienky som odstavil a všetko som prežíval tak silno, ako si to telo a myseľ vyžadovali.

Keď naša myseľ a naše telo cíti, že chce prežiť silný smútok aj pri banálnej situácii, tak to tak treba prežiť. Bez výčitiek.

Povedal som si: “Ja tu nie som na to, aby som súdil, ako má moje telo prežívať smútok. Ako to telo potrebuje prežívať, tak ho nechám.”

Rozprávanie versus prežívanie

Kedysi som veril, že keď si spomeniem na nepríjemné zážitky a porozprávam sa o nich, tak bolesť pominie. Myslel som si, že stačí si uvedomiť a priznať, čo som zažil a budem z toho von. Časom som zistil, že to tak nie je.

Stránil som sa prežívaniu emócií. Hanbil som sa za ne. Považoval som ich za slabosť.
Chcel som byť silný a nepripúšťal som si, že dokážem tak silno cítiť bolesť.
Viem, že slabosť to nebola. Bol to strach. Strach z bolesti. Strach z veľmi nepríjemných pocitov, ktoré som nemal chuť nijako prežívať.

Do prežívania bolesti som sa pustil intuitívne. Nemal som návod ako na to. Povedal som si, že telo bude vedieť, čo má robiť.

Vďaka prežívaniu bolesti sa moje telo začalo uvoľnovať.

Tiché miesto a samota

Pre plné prežívanie emócií je dobré nájsť si kľudné miesto a naplno sa ponoriť do svojich spomienok. Keď zrazu začneme pociťovať emócie, tak si ich môžeme nerušene prežívať.

Kvôli nám aj kvôli iným. Pri prežívaní nepotrebujeme súcit ani ľútosť iných. Potrebujeme len prežiť naplno svoje emócie.

Prvé kroky k prežívaniu boli ťažké. Preto je dobré si vytvoriť prostredie relatívneho bezpečia a atmosféru, ktorá vzbudzuje pocit istoty.

Predsa len, ako fanúšik hororových filmov viem, že najväčší strach je ukritý v nás.
Strašiaci vyvolávajú tie najbolestivejšie zážitky v nás a človek sa z toho zrúti a zomrie.

Nič také nehrozí.

Nosíme v sebe najväčší strach a najväčšie bolesti. Keď sa s nimi máme stretnúť, tak je dobré mať vonkajší pocit pohody.

Chceme prostredie, kde môžeme dať voľný priechod svojim emóciám a kde sa môžeme naplno venovať prežívaniu svojich emócii a bolesti.

Jednoducho, pri prežívaní si treba vytvoriť podmienky, ktoré nám budú absolútne vyhovovať.

Vnútorné bariéry

Pri plnom prežívaní emócií ma najprv zastavil pocit hanby.
Ja som málokedy prejavoval na verejnosti emócie (okrem smiechu a radosti), tak som to mal ako vnútornú brzdu.

Tieto záchvaty deštruktívnej hanby vytvárali vo mne myšlienky ako:
"Pozri sa naňho, slaboch, ide revať! Plačko trápny!"
"Nič nezvládneš, slaboch jeden, mäkkýš, skrachovanec!"
"Si smiešny slaboch, nič nezvládneš"

Pri týchto myšlienkach som pocítil hanbu, ale keď som tu hanbu aj vnútorne prežil (pomocou inštiktívneho prežívania hanby), tak hanba postupne zmizla.

Vnútorné blokády som mal spôsobené aj tým, že som sa nenaučil zdravo prežívať svoje emócie a nemal som s nimi zdravé prepojenie. Spoločnosť mi iba vnútila predstavy o tom, čo je správne a čo nie.

Chlapci neplačú
Dievčatá sa takto nesprávajú
Tu sa nezlostíme
Niekto ťa nebude mať rád, keď budeš takýto
Nikto ťa nebude ľúbiť, kým sa nebudeš správať onako

Tieto predstavy treba odblokovať. Ja som sa toho zbavil tak, že som najprv precítil pocit hanby.

Normálne - chytil som si tvár, červenal som sa a cítil som a prežíval hanbu.

Zaujímavá skúsenosť.

V hlave mi hrala poučka: “Hanbi sa za svoje emócie, hanbi sa za to!” a ja som prežíval hanbu.

Týmto som odstránil bariéru hanby a mohol som pokračovať v prežívaní ďalších autentických emócií.

Hanba pri emóciach

Vina a hanba sú formy hnevu, ktoré sa prejavia, keď boli naše hranice narušené zvnútra - niečim, čo sme urobili zle, alebo o čom nás presvedčili, že je zlé.

Vina a hanba sú strážcovia, ktorí hľadia dovnútra a chránia naše vnútorné hranice pred našim vlastným nesprávnym alebo nedomysleným správaním.

Ja som bol presvedčený, že prežívanie emócií je zlé. Je to slabosť. Je to trápne. Silný ľudia ich zvládnu a neprežívajú ich.

Je však prežívanie emócií nesprávnym konaním?

Nie je.

Spoločenské predsudky voči emóciám vychádzajú z ľudskej neznalosti.

Spoločnosť je neznalá. O emóciach, fungovaní mozgu, citov, nervovej sústavy a tela nič nevie. Takže spoločenské poučky sú nepodstatné.

To čo vieme o emóciach od ľudí nie je žiadna ľudová múdrosť, ale ľudová neznalosť.

Ja som sa chcel vyliečiť. Uľaviť. Zbaviť sa bolesti. Nebudem sa predsa brzdiť v liečení spoločneskou nevedomosťou...

Naplno

Prekonal som bariéry a pustil som sa do toho. Naplno.

Spomienku, pri ktorej som prežíval bolesť a smútok najsilnejšie, som čo najdlhšie udržiaval vo svojej mysli. Táto predstava mi pomáhala vyplavovať emócie na povrch.

Pri mnohých spomienkach som cítil, že keď sa začala vo mne stupňovať bolesť, tak som ju chcel zjemniť, regulovať a nepustiť von.

Toto rozumové regulovanie som sa snažil zastaviť a vedome som prenechal plnú kontrolu nevedomým a prirodzeným reakciám tela.

Kľakol som si do drepu, oprel som si ruky o stoličku, alebo som sa oprel o stenu a chytil som si tvár dlaňami, akoby som chcel zakryť pred inými, čo cítim.

 

Cítil som ako sa mi naplno napli svaly na chrbtici, stiahol sa mi žalúdok, zvraštila tvár, srdce mi búšilo a takto moje telo naplno prežívalo smútok. Pocitovo aj fyzicky.


Nijako som sa nesnažil odpojiť pocitové prežívanie od telesného.

Keď som pociťoval, že sa chcú niektoré svaly napnúť, tak som ich napol. Keď som cítil, že sa mi tvorí nejaký výraz tváre, tak som nechal svalstvo, nech ho vytvorí.

Keď som cítil, že mám zadržať dych a napnúť bránicu, tak som to urobil.
Všetko som však robil tak, aby ma nič nebolelo. Nijako som si neublížil.

Jediné, čo ma bolelo, bola hlava. To som zniesol. Emocionálnu bolesť som dokázal postupne prežívať naplno. To je jediné, čo ma maximálne bolelo, ale nijako mi to neublížilo.

Naopak. Po vytrasení prišlo uvoľnenie. Niekedy prišlo uvoľnenie až v ďalšie dni, ale cítil som, že som si neublížil.

Prežívanie bolesti a prirodzené reakcie tela

Prirodzené inštinktívne reakcie tela som mal asi takéto:

Napli sa mi svaly na tvári do inštinktívneho výrazu bolesti. Občas som nechal aj nech mi padne sánka. Cítil som silné napätie v chrbtici a nechal som, nech sa mi napínajú svaly podľa intenzity emócií.

Cítil som, ako sa mi zastavuje dych a napína bránica.

Po silných svalových kontrakciách som začal cítiť triašku. Nechal som telo, nech sa trasie. Snažil som sa vycítiť, ako sa telo chce triasť a občas som mu vedome pomáhal.

Dych sa mi väčšinou zastavil a nechal som ho zadržaný, potom som nekontrolovane prudko dýchal.

Keď som cítil, že sa chce telo triasť, tak som ho nechal.

Prudké trasenie občas po chvíli prešlo k miernejšiemu chveniu. Občas som mal nutkanie sa trhnúť, tak som sa trhol.

Načúval som “nemému hlasu” svojho tela a nechal som ho robiť to, čo samo potrebovalo.

Napríklad zvieratá sa po stresovej situácii “vytrasú” a táto triaška im navráti psychickú a fyzickú rovnováhu a odstráni psychické a fyzické napätie.

Ja verím, že týmto som uvoľnil zablokovanú emocionálnu energiu, naplno som dokončil fyzickú/psychickú reakciu na zraňujúci zážitok a oslobodil sa.

Beh na dlhú trať

Liečba z emocionálnej bolesti je beh na dlhú trať. 

Premáhajúce pocity zo spomienok niekedy prichádzajú vo vlnách, znova a znova. Čo sa mení je intenzita aj dĺžka prežívania.

Po niekoľkých mesiacoch, keď som už mal všetko pozapisované a keď som sa vyrozprával, tak som nadobudol pocit, že som sa zbavil bolesti.

Niekedy som nadobudol pocit, že to už mám spracované, lebo som si všetko rozpamätal myslel som si, že sa už nemám ani o čom rozprávať. Myslel som si, že to je koniec, že som vyliečený.

Ale mýlil som sa. Mýlil som sa, lebo som to všetko autenticky neprežil. Vyrozprávanie nestačí. Nestačí sa rozpomenúť, vyrozprávať sa a utriediť si myšlienky.

V pamäti tá bolesť ostala. Neodišla. Mohol som sa o ňu podeliť, ale nezbavil som sa jej.

Bolesti som sa zbavil až po plnom autentickom prežití.

Nie hneď. Nebolo to hneď po dlhom nejakom prežití smútku, bolesti, hnevu, či hanby. Prichádzalo to po vlnách a postupne sa intenzita prežívania znižovala. Až zmizla.

Niektoré spomienky sa vrátili aj po mesiacoch, ale bolo to iné. Ľahšie. Menej bolestivé.

Stále ma čaká práca na sebe... a nemám z nej strach. Teším sa, že som našiel spôsob, ako si pomôcť.