1. Krok: Lovenie myšlienok

1. Krok k emocionálnemu liečeniu je lovenie bolestivých myšlienok

Emocionálna bolesť a myšlienky

Prvým krokom, ako som sa chcel vysporiadať s emocionálnou bolesťou, bolo lovením bolestivých myšlienok. Bolela ma hlava, chrbtica, nemohol som nič robiť. Len ležať.

Keď som ležal a nemohol som spať, tak som ostal len ja sám so svojimi myšlienkami. Bolo to ako na samotke. Ja sám a moja myseľ.

Tyranizujúca myseľ

Peklo môže byť tu na zemi v našich vlastných mysliach. Je len na nás, či tomu podľahneme.

Keď nás začne myseľ týrať, tak niekto radí aby sme sa naučili myseľ upokojiť a nasmerovať pozitívne. Inak sa z toho človek zblázni. Ďalší radí, aby sme myseľ niečim zamestnali.

Kedysi som tiež s mysľou bojoval. Myslel som si, že presmerovanie myšlienok mi pomôže. Ale vždy keď som sa ocitol sám so sebou, tak ma myseľ ničila tým, že sa špárala v minulosti a otvárala emocionálne rany.

Najdôležitejšia otázka znie: dajú sa emocionálne rany a jazvy vyliečiť? Áno.

Vylieči ich čas? Nie.

Ja som vyskúšal so svojou mysľou niečo iné. Nesnažil som sa presmerovať bolestivé myšlienky. Nesnažil som sa myslieť pozitívne. Rozhodol som sa, že si každú myšlienku, ktorá sa ma snaží týrať a otvárať moje rany, zapíšem. Stal som sa lovcom myšlienok.

Lovenie myšlienok

S lovením myšlienok som začal, aby som si uvedomil aké slová mi otvárajú emocionálne rany, aké myšlienky a slová ma týrajú a čo ma emocionálne trápi.

Cieľom lovenia myšlienok je pochopiť aké myšlienky mi otvárajú emocionálne rany. Ďalej ich dostávam z nevedomia do vedomia a tým sa ich účinok oslabuje.

Cieľom každej psychoanalýzy je dostávať nevedomý obsah obsah do vedomia. Jeden spôsob je rozprávať o tom. Druhý spôsob (súkromný) je písať si všetko.

Výhoda písania je, že pred sebou nemusíme nič skrývať. Problém s rozprávaním je ten, že druhej osobe musíme dôverovať. Pred sebou nemusíme a nesmieme nič tajiť.

Jedna z vecí, ktorej som sa musel zbaviť bola viera, že jazvy na duši ostanú naveky.

Ak by to bola pravda, tak to by znamenalo, že moja emocionálna bolesť nikdy nezmizne. Mne sa to však podarilo, čiže to nie je pravda.

Čo vlastne tá myseľ robí? Špára sa v našej minulosti a otvára emocionálne rany. Dokola, dokola a dokola. Podrýva nás, podkopáva, ničí.

Keď si však zafilozofujem, tak sa opýtam - naozaj nás vlastná myseľ týra? Možno myseľ otvára naše rany stále dokola len preto, aby sme sa im venovali. Aby sme konečne zamerali na ne našu pozornosť a spracovali ich. Precítili. Zbavili sa ich.

Prvé dni to boli všetky možné myšlienky, ktoré mi narúšali sebaistotu a sebadôveru.

Zapisoval som si ich aj štýlom, že mi ich rozpráva cudzia osoba.

Takže namiesto: “Som úbožiak, ktorý nedokáže nič poriadneho spraviť,” som písal: “Ty si ubožiak, ktorý nedokáže nič poriadneho spraviť.”

Zapisoval som si teda všetko a rôznym štýlom:

Môžem byť rád, že sa niekto o mňa zaujíma.

Som troska a úbožiak.

Môžeš byť rád, že sa vôbec niekto s tebou baví, však si úbožiak bez kúska humoru.

Si zakomplexovaný menejcenný tvor a každému si úplne na smiech.

Myseľ si nedáva servítku pred ústa. Cieľ lovenia myšlienok však nebol polemizovať s týmito myšlienkami, nech sú akékoľvek. Nebolo cieľom ich odvracať a negovať.

Jednoducho som si ich len zapisoval.

Máš strach z emócií, lebo by si ukázal, že si slabý. Ty si slabý, ty im nedokážeš vzdorovať, si slaboch.

Ty nezvládneš emocionálnu bolesť, zosypeš sa a zrútiš sa. Si príliš slabý na to aby si to zvládol.

To je len slabý odvar myšlienok, ktoré som si zapísal. Nebudem ich tu rozpisovať, ale zapísal som si ich veľa. Boli to celé vety, súvetia. Mnohé sa opakovali a zapisoval som ich rôznym štýlom, rôznymi slovami.

Aký bol efekt? Čím viac som ich písal, tým menej účinkovali.

Hovorí sa, že človek sa musí niekomu vyrozprávať. To je pravda. Pravda je aj tá, že veci o ktorých rozprávať nechce, tak nemusí. Stačí ak si ich zapíše. Ak ich neschováme pred sebou, ale zapíšeme si ich, tak to má rovnaký účinok.

Pri zapisovaní vychádzajú myšlienky z nevedomia do vedomia. Prechádzajú cez rozum a vedomie. Formulujeme ich a tým pádom ich lepšie spracovávame.

Ja nemusím nikomu rozprávať, aké myšlienky ma napadli o sebe. Sú to moje myšlienky. O ktorých chcem rozprávať, tak rozprávam a ktorých nechcem rozprávať, tak nebudem.

Keď som si ich však zapísal, tak nemajú už skoro žiaden účinok. Nepodrývajú ma, nepôsobia na mňa tak silno. Neverím im.

Dôležité pravidlá pri zapisovaní myšlienok sú:

• Aboslútna úprimnosť - píšem to tak, ako to ku mne príde. Neskrášľujem ich a necenzurujem. Ak mi myseľ nadáva, zapisujem aj nadávky. Ak ma napadne niečo, čo by som neurobil, tak si to zapíšem. Ak je to príliš surové a bolestivé, aj tak si to zapíšem.
• Neverím im - myšlienky nám ubližujú, lebo s nimi súhlasíme. Ak s nimi súhlasíme, tak im veríme. Ak im verím, tak si mylíme, že taký sme. Nech ma napadne čokoľvek, tak tomu neverím a len to zapisujem.
• Zapisujem všetko - prídu myšlienky, ktoré budú veľmi bolieť. Zapíšem si aj tie. Nevyhýbam sa im. Zapisujem všetko.
• Nepremýšlam nad nimi, nedbám na formuláciu a gramatiku

Naša myseľ sa chce vyhnúť emocionálnej bolesti. To je úplne prirodzené. Tak ako sa chce vyhnúť aj fyzickej bolesti, napr. pichnutie ihlou.
Iba vôľou sa môžeme špárať v našej bolesti a spracovávať ju. Preto keď nastane bolestivý moment, tak si ho zapíšem, ale nemusím sa snažiť tu bolesť prežiť. To si môžem nechať na neskôr.

Kde si ich písať?

Naše myšlienky patria iba nám. Myšlienky o ktorých sa chceme rozprávať, tak sa môžeme, ale súkromie je prvoradé.

Ja som si všetko zapisoval do mobilu a to do offline zápisníkovej aplikácie na heslo.

Nikto sa mi do nej nenabúra a nikto si ich nemôže čítať bez môjho povolenia.

Moje myšlienky nedám čítať nikomu, ale to, že som si ich zapísal mi pomohlo.

O myšlienkach, o ktorých sa chcem rozprávať sa už rozprávam bez bolesti.