2. Krok: Vyvolanie bolestných spomienok

2. Krok k emocionálnemu liečeniu je vyvolanie bolestivých spomienok

Vynáranie spomienok

Keď som si postupne zapisoval myšlienky a lovil ich, tak sa mi automaticky vynárali k týmto myšlienkam aj bolestivé spomienky.

Preto druhým krorok ako som sa chcel vysporiadať s emocionálnou bolesťou, bolo vyvolanie týchto konkrétnych spomienok.

V mysli sa mi postupne a automaticky vynárali spomienky na situácie, keď mi blízky ľudia spôsobili emocionálnu bolesť. Spomínal som si na ľudí, miesta, pocity, emócie a bolesť.

Príklad:
Myšlienka: Ty nikdy nezvládneš žiadnu úlohu
Spomienka: Učiteľka ako ma pred tabuľou karhá a vraví, že sa neviem nič naučiť

Myšlienka: Som troska a úbožiak
Spomienka: Starší žiak v škole ma bije a vysmieva sa mi, že som nula

Rôzne myšlienky mi vyvolávali rôzne spomienky.

Prečo vyvolávame spomienky

Spomienky vyvolávame, pretože sa pomocou nich chceme prepracovať k uviaznutým (nespracovaným) emóciám.

Uviaznuté (nespracované) emócie si predstavujem ako emócie, ktoré v nejakej chvíli života som potlačil a autenticky neprežil.

• Ak som sa v nejakom momente bál, tak som sa tváril, že nič sa nedeje.
• Ak som cítil smútok, tak som sa tváril, že som veselý.
• Ak som cítil ľútosť, tak som sa tváril, že sa hnevám.
• Ak som cítil hanbu, tváril som sa, že som nad vecou.
• Ak som cítil poníženie, tak som sa tváril, že sa ma to ani nedotklo.
• Ak som cítil hnev, tak som sa tváril, že som v pohode.
• Ak som niekoho ľúbil, tak som sa tváril, že ma nezaujíma.

Toto som si pomenoval ako neautentické (obranné) prežitie emócií.

Autentické (skutočné) prežitie emócií nazývam, keď cítim strach, tak aj dávam najavo a priznávam si, že si cítim strach. Ak cítim smútok, tak ho dávam najavo, prežívam ho a priznávam si, že cítim smútok. Ak cítim hanbu, tak si priznám, že cítim hanbu a poviem si, že cítim hanbu.
Nehrám sa pred sebou na hrdinu. Čo cítim, to si priznávam, že cítim a chcem to cítiť a prežívam to.

Vytvoril som si  4 kroky k autentickému prežitiu zablokovaných emócií:

• Spomienka na emócie (Keď na mňa kričal, tak som cítil strach a smútok)
• Pomenovanie emócie (strach, smútok, bolesť)
• Priznanie si emócie (cítil som silný strach a potom som bol naozaj z toho smutný)
• Prežitie emócie (kľaknem si a prežívam pri tej spomienke strach a následovne smútok)

Pre potlačené emócie používam rôzne pomenovania:

• Nespracované emócie
• Zablokované emócie
• Uviaznuté emócie
• Potlačené emócie

Strach zo spomienok je strach z bolesti

Keď sa mi začali vynárať rôzne spomienky, tak sa stalo, že som pcocítil strach a potom spomienky niekedy rýchlo zmizli a nevedel som si spomenúť čo som cítil a kedy sa to stalo. Ostal mi len nepríjemný strach, pocit a nálada.

Musel som si jasne povedať, že prežiť emocionálnu bolesť je niečo čo nechcem. Mám z toho strach. To je však zmysel strachu. Strach nás chráni pred bolesťou.

Samozrejme, prežiť tú bolesť je niečo, čo som nikdy nechcel. Stalo sa to však. Pri spomienkach cítim bolesť, tá bolesť tam je a pripomína sa mi.

Telo a myseľ sa bráni prežitiu bolesti. To je niečo, čo si musíme byť vedomí. Je to niečo čo nechceme vedome ani nevedome.

Je pre nás prirodzené, že v živote chceme zažívať príjemné emócie a nepríjemným sa chceme vyhýbať. Strach nám hovorí to, čo nechceme. Radosť nám hovorí to, čo chceme.

Pochopil som však, že keď cítim strach, tak som blízko niečoho závažného a potlačeného.

Strach neexistuje sám o sebe.

Strach máme vždy z niečoho:

• Strach zo smrti
• Strach z fyzickej bolesti
• Strach z emocionálnej bolesti

Strach má ochrannú funkciu. Strach máme pred niečím, čomu sa chceme vyhnúť.

Preto, pri spomínaní cítime najprv strach, lebo sa chceme vyhnúť emocionálnej bolesti.

Nakoniec je však nutné dodať, že jedine autentické prežitie bolesti a smútku mi uvoľnilo emocionálnu bolesť. Nič iné mi zatiaľ nikdy nepomohlo.

Prežiť emocionálnu bolesť sa dá len vôlou. Treba sa na to pripraviť.

Bolestivé spomienky

Nevedome (ale tak trocha aj vedome) si nechceme spomenúť na niektoré bolestivé momenty.

Nehovorím len o nejakých ťažkých traumách, ale aj o silnej emocionálnej bolesti. Niečo, čo každý z nás v bežnom živote a detstve mohol zažiť a čo nás ranilo.

Keď nás ako deti bili, keď nás zradili najbližší, keď nás blízky ponižovali, keď sa nám najbližší posmievali, keď nás šikanovali atď.

To čo som cítil z týchto spomienok bola silná bolesť a z tejto bolesti som mal veľký strach.

Nechcel som cítiť bolesť. Strach ma nútil, aby som sa takýmto spomienkam vyhýbal. Keď sa mi vracali, tak som sa pri takýchto spomienkach zameral na niečo iné. Pustil som si hudbu, premýšlal som o príjemných veciach, dal som si pivo a pozeral veselé seriály atď.

Tieto spomienky som si najprv zapísal a potom som sa na ne pripravil. Keď som sa cítil v pohode a silný, tak som si ich začal vybavovať.

Vyvolávanie bolestivej spomienky

Dobre. 

Takže som si spomenul, aké nezhody som mal s rodičmi, priateľmi, spolužiakmi a ďalšími ľuďmi.

Spomenul som si na šikany, poníženia, trápenia, nezhody, rozchody, karhania, momenty keď som mal zlomené srdce a pocity smútku.

Čo s tým?

Následuje autentické prežitie emócie.

Toto som popísal v 3. kroku: autentické prežitie emócií.

Predtým je dôležité poznať aj iné zákutia a nástrahy spomienok.

Nástrahy spomienok

Pri spomienkach je dôležité si uvedomiť, že spomienky sa za mnohé roky zmenia. Nemusia byť presné. Časom môžu byť veľmi skreslené. Tak funguje náš mozog. 

Všetko mohlo byť ináč, ako si na to spomíname. Ale emócia môže byť silná a čerstvá.

Pri mnohých situáciach nám môže byť jasná iba emócia, ale vôbec nemusíme mať jasno ako, kde a kedy sa to presne stalo. 

Celé situácie preto beriem len ako symbolickým obrazom emocionálnej bolesti. Ľudia a situácia už nehrajú silnú rolu.

Ako s tým vnútorne pracovať?

Príklad:

Kedysi mi niekto povedal, že som neschopný. Možno zákerný Fero, možno nadutá učiteľka, možno kamarát. Je možné, že sa už nedopátram, kto mi to povedal ako prvý. Dôležité je, že ja som s tým asi súhlasil a uveril som tomu. To mi spôsobilo emocionálnu bolesť a ja som to vtedy nespracoval.

Preto vo mne žije predstava, že som neschopný a nič nedokážem.

Stávalo sa mi, že som cítil poníženie a smútok zo školy, keď ma učitelia vysmiali pred tabuľou. Nespomenul som si kto ma ponížil, kedy, za akých podmienok… čo s tým?

Predstavil som si teda len nejakého učiteľa a seba ako som pri tabuli, niečo neviem a učiteľ na mňa kričí. Tento obraz mi slúžil ako symbol toho zážitku.

Potom som vnútorne prežil poníženie a smútok.

To stačilo.

Nástrahy hnevu

Ďalšia vec, ktorá sa mi pri spomienkach stávala bolo, že som si spomenul na nejakú situáciu a nahneval som sa na danú osobu. Tá osoba mi ublížila a ja som cítil voči nej veľmi silný hnev. Nevedel som tej osobe nijako odpustiť.

Hnev bola to autentická emócia, ale nie konečná. Ale tento hnev som potláčal a potrebolval som ho naplno prežiť.

Najprv som teda precítil vnútorne hnev.

Tak som použil 4 kroky:

• Spomienka na emócie (keď ma obral o peniaze, tak ma nahneval)
• Pomenovanie emócie (hnev)
• Priznanie si emócie (cítim silný hnev, neviem mu odpustiť)
• Prežitie emócie (tvárim sa, že sa hnevám, cítim, že sa hnevám, prežívam silný hnev)

Potom som začal cítiť niečo iné. Bolesť a smútok… Prečo?

Hnev je obranná reakcia mysle. Hnev tiež slúži na odpútanie pozornosti od emocionálnej bolesti. Chráni nás pred ňou.

Keď som však priznal svoj hnev a precítil som ho, prišlo to, pred čím ma chránil. Bolesť a smútok.

Tak som znova použil 4 kroky:

• Spomienka na emócie (keď ma obral o peniaze, tak ma to bolelo - však ma okradol kamarát)
• Pomenovanie emócie (zrada, smútok)
• Priznanie si emócie (cítim silnú bolesť a smútok, lebo ma zradil, podviedol)
• Prežitie emócie (kľaknem si a prežívam pri tej spomienke strach a následovne smútok)

Po prežití hnevu, bolesti a smútku som už po čase nemal žiadne reakcie na dané spomienky. Bol som v pohode. Odpustenie prišlo samo od seba. Nemal som už čo odpúšťať, pretože som necítil hnev, bolesť ani smútok, takže mu bolo odpustené automaticky. Ale nezabudnem na to, že tomu človeku už nikdy nebudem veriť.

To je na tom celé to zaujímavé. Ja sa nepotrebujem stretnúť a vysporiadať sa s ľuďmi, ktorí mi ublížili. Ja sa musím vysporiadať s emocionálnou ranou, ktorú mi v nejakom životnom momente spôsobili. Či už chtiac, alebo nechtiac. Vedome alebo nevedome. To nie je dôležité. 

Dôležitá je bolesť ktorá je vo mne a tej sa chcem zbaviť.

Pravidlá spomienok

Pri nejakej myšlienke sa mi stávalo, že som si vybavil množstvo spomienok.

Napr. pri myšlienke hanby, alebo poníženia. 

Teraz sa mi vybaví na túto situáciu množstvo spomienok a ja neviem, kto mi ublížil ako prvý. Dôležité je, pri ktorej spomienke mám najsilnejšie emocionálne reakcie.

Túto spomienku s danou osobou si predstavujem a vybavujem ako hlavnú a s touto spomienkou pracujem.

Preto som si vytvoril pravidlá spomienok:

• Nie je dôležitá presnosť myšlienky (kto, kedy, ako, prečo), ale jej symbolika (akú emocionálnu bolesť mi spôsobila).
• Pomenovanie silnej emócie je dôležitým prvkom (hnev, smútok, poníženie, ..).
• Ľudia, ktorý mi ublížili už nie sú dôležitý. Staly sa už len symbolom tej bolesti. Dôležitá je emocionálna bolesť, ktorú mi spôsobili.
• Spomienka na emocionálnu bolesť je cieľom spomienky. Nie je dôležitý celý a jasný príbeh tej emócie a bolesti, ale samotná emócia a bolesť.
• Nie je dôležitý význam situácie, ale sila emócie. Aj banálna a bežná situácia mohla vyvolať silnú emocionálnu bolesť, ktorá sa vryla do pamäti. Netreba ju podceňovať.
• Prežitie emocionálnej bolesti, ktorú pociťujem pri spomienke je najdôležitejším momentom a cieľom pri liečení emocionálnej bolesti.

Časové rozpätie spomienok

Najviac bolesti sme zažili ešte v detstve.

Preto najdôležitejšie spomienky sú práve z detstva.

Najviac bolesti nám spôsobili najbližší ľudia, lebo tým sme najviac dôverovali a verili.

Ako deti sme oblklopení ľuďmi na ktorých sme závislí. Ľudia, ktorých si nevyberáme, ale musíme s nimi žiť. Týto ľudia nám preto aj najviac dokážu ublížiť.

Ak nám niekto veľmi ublížil, tak to mohli byť rodičia, súrodenci, rodina, priatelia od ktorých sme očakávali, že sa k nám budú dobré správať.

Ak nás najbližší ľudia zradia, ponížia, zbijú, oklamú tak nám najviac ublížia. 

Nayvše v detstve nevieme ešte poriadne narábať so svojimi emóciami, preto ich najviac potlačíme.

Ja som vôbec nevedel čo mám robiť so smútkom, ponížením, hanbou, výsmechom, strachom, zradou a zlomeným srdcom.

Najviac bolesti spôsobujú ľudia, ktorým veríme. Ľudia, ktorých názor si vážime.

Keď nám povedia niečo, čomu veríme a s čím sa stotožníme, tak to nás najviac bolí.

Tieto najstaršie spomienky sú dôležité, pretože dokážu vyvolať najsilnejšie emocionálne reakcie, ktoré môžeme znovu prežiť a tým sa od bolesti oslobodiť.

Spomienky, ktoré sa nestali

Spomienky z detstva môžu byť už také hmlisté, že ani nevieme, či sa stali.

Čo s tým, keď cítim bolesť pri nejakej spomienke, ale neviem, či sa stala?

Dôležitá je tá bolesť. Precítiť tú bolesť aj keď to mohla byť falošná situácia.

Ja som jednoducho nevedel, prečo mám nejakú spomienku aprečo cítim danú emóciu. Jednoducho som ju precítil a mal som pokoj.

Vysporiadal som sa s tým tak, akoby to bolo reálne. Možno sa to nestalo, možno stalo, ale ja to tak cítim, tak to tak aj vnútorne prežijem. Bodka.

Povedal som si, že neexistujúca spomienka je len symbolom. Nejde o ľudí a situáciu, ide o to, že myseľ tomu verí a prežívam to tak.

3. Krok - autentické prežitie emócií

Prežívanie emócii autenticky je teda ďalší krok...